Choď na obsah Choď na menu
 

Slovenská Banská Cesta

2. 3. 2015
 
Rožňava, Čučma

Rožňava je staré banícke mesto, ktoré sa bohatstvom a rozmanitosťou výskytu rúd zaraďuje medzi najvýznamnejšie lokality na Slovensku. Prvá zmienka o ťažbe rúd pochádza z roku 1170 a uvádza sa v nej, že pod vrchom Volovec /Ochsenberg/ sa ryžuje zlato. V roku 1291 daroval uhorský kráľ Ondrej III. Rožňavu ostrihomskému arcibiskupstvu a v roku 1776 sa dekrétom cisárovnej Márie Terézie stala majetkom rožňavského biskupstva. V roku 1382 získala Rožňava mestské výsady a kráľ Ľudovít I. ju so súhlasom arcibiskupa povýšil na banské mesto.

V minulosti sa tu ťažili rudy z Rožňavského banského poľa o rozlohe 48 km2 a zo 42 rudných žíl sa získavalo zlato, striebro, meď, antimón, ortuť, kobalt, nikel a železné rudy limonit a siderit. Stredovekú prácu baníkov a hutníkov v Rožňave zobrazuje oltárny obraz Metercia datovaný rokom 1513. Najväčší hospodárky význam mala ťažba železnej rudy, ktorá sa po roku 1900 spracovávala v úpravniach na Rožňavskej bani a v Nadabulej. Do ukončenia ťažby v roku 1993 sa tu vyťažilo viac ako 30 miliónov ton sideritovej rudy. O d roku 1698 sa v banských poliach Rozgang a v majerskej doline nad obcou Čučma, osídlenou v rokoch 1320-1325, začal ťažba antimónu z rudných žíl, z ktorých sa v minulosti ťažilo zlato. Hlavnými ložiskami antimónu boli rudné žily Matej, Vincent, Gabriela a Klement. Vyťažená ruda sa spracovávala v úpravni postavenej v roku 1920 v Čučme. Po povrchovou a hlbinnom dobývaní rúd zostali v Rožňave mnohé pamiatky sústredené v dolinách pod Volovcom a na svahoch Tureckej. Nachádzajú sa tu pozostatky starých baníckych osád, ručne razené štôlne, rozsiahle prepadliny a haldy hlušiny s obsahom dobývaných rúd. Pamiatky na rozsiahlu hlbinnú ťažbu železných rúd a antimónu sú viditeľné v Majerskej doline, na banskej strane a svahoch Tureckej s dedičnými štôlňami Sadlovský a Lukáč-Ladislav.

Mesto Rožňava bola centrom baníctva Gemera. Od roku 1414 bola sídlom Banského úradu pre Gemer a v roku 1902 tu bolo založené banícke múzeum. Pre zachovanie baníckej tradície plánuje mesto v spolupráci s Gemerským baníckym spolkom Bratstvo zriadiť z bývalého banského úseku bane Mária, kde je banícka ťažba dokladovaná už od roku 1498, banícky skanzen.

 
 
  Banícke múzeum v Rožňave  
     
  Rožňava, dedičná štôlňa Sadlovsky, 
úvodné banské dielo 
Rimamuránsko-šalgotarjánskej úč. spol
     
  Rožňava, Baňa Mária
 
  Rožňava, dedičná štôlňa Lukáč-Ladislav,
úvodné banské dielo uhorských štátnych baní
  Rožňava, Baňa Mária, letecký pohľad   Rožňava, Baňa Mária, ťažný stroj HANNA  
Rožňavské Bystré, Rakovnica, Rudná, Nadabulá, Betliar
Tieto banícke obce sa nachádzajú na svahu horského hrebeňa Turecká, v horninách ktorých je sústredená podstatná časť rudných žíl rožňavskej oblasti. Podľa záznamov z roku 1546 sa tu z východov rudných žíl na povrch ťažili neželezné kovy striebro, meď a zlato ako aj železné rudy magnetit a hematit. Najväčší hospodársky význam pre rozvoj baníctva a následne železiarstva tu mali sideritové žily s vysokým obsahom železa. V minulosti sa tu ťažili rudy z viac ako 30 rudných žíl, a to od žily Artúr v Rožňavskom Bystrom po žilu Augusta na Banskej strane pri Nadabulej. Prvá písomná zmienka o dobývaní rúd v tejto lokalite je z roku 1338, keď majitelia kaštieľa v Brzotíne založili na Banskej strane pri obci Rudná baňu na striebornú rudu. Východy rudných žíl na povrch v spomínaných banských obciach boli dobývané už v staroveku, čoho dokladom sú pozostatky baníckej osady s kostolíkom sv. Magdalény z 13. storočia pri obci Rakovnica. Otvárkové práce na rudnej žile Netus a Michal v Rožňavskom Bystrom sú známe od roku 1830. Vyťažená ruda z týchto banských polí sa dopravovala do úpravní a vysokých pecí konskými povozmi a od roku 1946 do roku 1975 lanovkovou dráhou o dĺžke 5,7 km z úseku Rožňavské Bystré do úpravní na Rožňavskej Bani. Železná ruda sa na banskom úseku Rožňavské Bystré ťažila do roku 1983m na banskom úseku Rakovnica – Mier do roku 1992 a na banskom úseku Rudná do roku 1979.
  Najvýznamnejšími rudnými žilami v banských poliach masívu Turecká Banská strana západne od Rožňavy boli žily Bernardy, Sadlovský, Štefan, Emília, Netus a Mních, ktoré sa najskôr dobývali povrchovým spôsobom a po vyrazení dedičných štôlní Sadlovský a Lukáč-Ladislav po roku 1900 hlbinnou ťažbou. Baníckou prácou sa v tomto rudnom poli v prevýšení viac ako tisíc metrov od štôlne Horná Bernardy 590 m/n.m., sa po 35 obzor šachty Sadlovský II. V hĺbke 420m/p.m. vytvoril labyrint banských diel. V podzemí sú ukryté kilometre banských chodieb, diel a dobývok, ktoré sú dnes po úroveň dedičnej štôlne Sadlovský vo výške 294 m/n.m. zatopené.
    Rakovnica,kostol sv.Magdalény v bývalej 
baníckej osade
  Rudná,ťažná veža banského úseku  
Vyťažené železné rudy z týchto banských polí sa tavili a hámorne spracovávali v slovenských peciach známych už od roku 1570 medzi Nadabulou a Rožňavou pri toku rieky Slaná. Pozdejšie vo vysokých peciach v Betliari (1703-1903), Gombaseku (1816-1903), Vidovej (1835-1861),Brzotíne (1847-1890) a Lúčke (1853-1903),a po ich likvidácii v železiarňach v Ózde a Diósgyőre na území Maďarska.
Krásna Hôrka, Drnava, Lúčka, Bôrka
Banská činnosť v tomto rudnom rajóne siaha do dávnej minulosti. V počiatkoch sa na Malom vrchu a južných svahoch Pipítky povrchovým spôsobom ťažila strieborná ruda a meď. Severne od obce Bôrka sa ťažilo zlato. Pozdejšie pri obci Lúčka, v banskom poli Gabriela a v banský poliach Emília, Klement a Konrád v Bôrke sa ťažila železná ruda hematit. Tieto banské polia patrili panstvu turnianskeho hradu, pričom rudy vyhľadávali a dobývali baníci z Gelnice a Smolníka. Vyťažená ruda sa tavila v slovenských peciach v lúčke, ktoré boli v prevádzke do roku 1853. Na mieste poslednej slovenskej pece v Uhorsku bola postavená vysoká pec, ktorá tu spolu so skujňovacím hámrom pracovala do roku 1903.

Rudné ložiská v okolí Krásnej Hôrky a Drnavy patril panstvo hradu Krásna Hôrka. Dobývali sa tu hlavne železné rudy limonit a siderit, ktoré sa tavili v slovenských peciach v Drnave písomne uvádzaných už v roku 1619. V roku 1817 bola na ich mieste postavená železiareň, ktorá sa v 19. Storočí považovala za vzorový závod v Uhorsku. Tu sa vyrobili i niektoré dielce Szécsényiho reťazového mostu v Budapešti a koľajnice na železničnú trať Bánréve – Dobšiná. Železiareň bola v prevádzke do roku 1915.

                                           
    Drnava, dedičná štôlňa Dionýz v minulosti... ... a dnes
                                           
    Drnava, budova železiarne Juraja Andrássyho Ťažba železných rúd a barytu na Malom vrchu sa koncentrovala na žilu Štefan, Anton a Piatkový potok a v Drnave na žilu Dionýz. Po roku 1942 sa dedičná štôlňa Dionýz v Drnave spojila úzkokoľajovou železnicou s ložiskom na Malom vrchu, odkiaľ sa na dopravu rudy do úpravní v Rožňavskej bani vybudovala 7,5 km dlhá lanovková dráha.
Drnava, budova železiarne Juraja Andrássyho Krásna Hôrka, portál štôlne Anton
               
 
Ťažba železných rúd a barytu na Malom vrchu bola ukončená v roku 1969 a ťažba sideritu v Drnave v roku 1974.  
Dobšiná, Stratená  
Dobšiná patrí medzi najvýznamnejšie banícke a železiarske lokality na Slovensku, keď od roku 1243 zaujímala popredné miesto vo výrobe železa. V počiatkoch sa tu popri železnej rude ťažili hlavne medené rudy, ktoré sa vyvážali na spracovanie do Holandska a v 13. – 14. Storočí strieborné a zlaté rudy, čo dokladujú písomné záznamy z roku 1446. Dobšinské baníctvo a hutníctvo ovládali spočiatku Bebekovci, neskôr sa majiteľom veľkého počtu baní hámrov stalo mesto. Podľa tradície bola v roku 1680 postavená v Dobšinej vysoká pec ako prvá na Slovensku. Prvý písomný záznam o stavbe vysokej pece, ktorú postavilo mesto na rieke Hnilec, je z roku 1772 a z roku 1775, keď bola postavená vysoká pec v údolí Dobšinského potoka. Súčasťou železiarskej výroby v Dobšinej bola aj vysoká pec v Rejdovej postavená v roku 1730 a v Stratenej postavená v roku 1723. Železná ruda pre vysoké pece sa dobývala hlavne v povrchových lomoch na Altenbergu, Biengartene, Massortri a Gúgli, a od roku 1851 v Dobšinskej dedičnej štôlni. Po roku 1842 väčšinu banských polí a vysoké pece ovládol knieža Filip Coburg, ktorý v roku 1897 pospájal bane v Mlynkách, Včelinci a Gúgli lanovkami v celkovej dĺžke 11,5 km a napojil ich na vysokú pec v Stratenej a železničnú stanicu v Dobšinej. V 16. A 18. storočí sa tu ťažila ortuťová a bizmutová ruda a v rozkvete bolo baníctvo medených a strieborných rúd, na spracovanie ktorých bola v roku 1919 založená účastinárska spoločnosť Dobšinské mediarne.
Stratená
Stratená, bývalá železiareň Dobšiná, 
interiér radnice s liatinovým zábradlím
Dobšiná, banský dom
   
Koncom 18. A v 19. Storočí prežila Dobšiná veľkú konjunktúru kobaltovo-niklového baníctva, a to zásluhou objaviteľa týchto rúd, Sasa J. G. Schona, ktoré sa dobývali v revíroch Zemberg, Langenberg, Jóremény a Terézia. Vyťažená ruda sa predávala do Anglicka, kde sa z nej vyrábali prvé niklové mince a kobaltovo modrá farba na sklo.
V Dobšinej bolo od roku 1928 dobývané aj ložisko chryzolitového azbestu, s využívaním ktorého sa robili pokusy od roku 1723. Priemyselne sa využíval na výrobu papiera a strešnej krytiny a o jeho intenzívnej ťažbe svedčia mohutné haldy odpadového materiálu.
Vlachovo, Vyšná Slaná, Rejdová
Na území týchto baníckych obcí sa v minulosti dobývali železné, medené a strieborné rudy. Obec Vlachovo (Lampersdorf) vznikla ako banícke osada pred rokom 1241m teda skôr, ako Dobšiná. Vyšná Slaná, ako banícka obec, sa spomína v roku 1362 a Rejdová v roku 1551. Hospodársky význam pre ťažbu rúd mali hlavne banské polia medzi Vlachovom a Rejdovou. Prvá písomná zmienka o ťažbe medených a strieborných rúd je z roku 1798 zo žilného ťahu Herman. Dobývanie rúd je tu však omnoho staršie, čoho dokladom so staré odvaly a zavalené banské diela. Najviac banských diel bolo v hone Romoková, v oblasti vrchu Radzim (Kupferberg) a v hone Cípová. V týchto banských poliach sa okrem strieborných a medených rúd ťažila hlavne železná ruda siderit, ktorá bola surovinovou základňou pre železiarsky priemysel. Podľa záznamov z roku 1570 a 1779 sa tu vyťažené rudy tavili vo Vlachove v dvoch slovenských peciach a hámroch. V roku 1843 bola na ich mieste postavená vysoká pec, ku ktorej sa v roku 1870 postavila druhá pec s názvom Karlova huta, ktorá je evidovaná ako svetová technická pamiatka.
Vlachovo, Karlova huta v minulosti... ... a dnes
V banských poliach pri Rejdovej sa ťažila medená ruda z ložiska Za skalou. V roku 1730 tu postavilo mesto Dobšiná na mieste starých slovenských pecí vysokú pec, v ktorej sa tavili železné rudy dobývané z ložísk Július-Šimon pod vrchov Radzim.
Rudné sideritové žily v banských poliach Šimon-Juraj (Romoková) a Július-Johanna sa začali intenzívne ťažiť po roku 1900. V roku 1907 sa začali otvárkové práce na dedičnej štôlni Július, od ústia ktorej vybudovali úzkokoľajovú železnicu o dĺžke 2,7 km po úpravňu a pražiareň vo Vlachove. Pre vyčerpanosť zásob sa ťažba železných rúd v banských poliach v okolí v roku 1974 skončila.
Vlachovo, kaštieľ rodiny Andássyovcov Vlachovo, ľadovňa pri kaštieli
Nižná Slaná, Gočovo, Henckovce, Gemerská Poloma
Výskyt viacerých druhov rudných žíl a ich bohaté zrudnenie vytvorili priaznivé podmienky pre rozvoj baníctva v Slanskej doline. Prvé písomné údaje o baníctve v tejto banícky významnej lokalite sú z roku 1363 z obce Nižná Slaná, ktorej v roku 1417 udelil kráľ Žigmund titul Slobodné banské mesto. V roku 1459 jej kráľ Matej Korvín túto výsadu odobral pre podporu bratríckeho hnutia. 
V počiatkoch sa tu vyhľadávalo a ťažilo striebro, meď a pozdejšie ortuť a hlavne železné rudy limonit a siderit. Prvá písomná zmienka o baniach v Nižnej Slanej pochádza z bane Sv. Trojica z roku 1701, kde sa ťažili strieborné rudy a viac, ako 200 rokov hlavne ortuť. Ruda bola ťažená štôlňami Klement, Juraj a šachtou Sv. Trojica, ktorá bola vybavená vodostĺpcovým zariadením, ktoré údajne v šachte zostalo. Ťažba medi prekvitala hlavne v 14. A 15. Storočí a svoj vrchol dosiahla v 18. Storočí. Podľa záznamov boli v Nižnej Slanej v roku 1570 2 slovenské pece, na mieste ktorých bola v roku 1867 postavená vysoká pec Etelka, ktorá bola v prevádzke do roku 1907.Dnes je evidovaná ako technická pamiatka. V týchto peciach sa tavili železné rudy z ložísk Gampel (Goppel) a Ignác na území Gočova a Manó na území Nižnej Slane. Tieto banské pracoviská sa v roku 1872 spojili úzkokoľajovou železnicou, po ktorej sa dopravovali rudy do pražiacich pecí a vysokej pece Etelka.
    Nižná Slaná, Etelka Huta v minulosti ... ... a dnes
Po roku 1900 sa začala intenzívnejšia výstavba ťažobného závodu v Nižnej Slanej, ložisko ktorého sa v roku 1935 otvorilo úvodným banským dielom Manó. Po roku 1946 sa na ložisku rozvinula rozsiahla investičná činnosť, ktorá sa zvýraznila po rozsiahlom geologickom prieskume, pri ktorom sa odkryli veľké zásoby rúd v banskom poli Gabriela. Overené zásoby rúd sideritu umožnili rozsiahlu výstavbu banských diel a vybudovanie úpravníckeho zariadenia s magnetizačným pražením a peletizáciou. Dnes je závod Nižná Slaná, posledný závod v Európe, kde sa ťaží železná ruda podzemným spôsobom.
Železné rudy sa dobývali aj v banských poliach na území Kobeliarova, odkiaľ prvé údaje o banskej činnosti pochádzajú z 1. A 15. Storočia. Vyťažené rudy sa tavili v slovenských peciach a neskôr vo vysokej peci v Henckovciach, ktorá tu bola v prevádzke od roku 1852 do konca druhej polovice 19. Storočia. Po útlme ťažby sa ložisko v roku 1986 otvorilo pre ťažbu v závode Nižná Slaná.
V súpise železiarní v Gemeri, ktoré spracoval v rokoch 1804-1805 historik Ladislav Bartholomaeidesz sa uvádza, že v Gemerskej Polome sa dve slovenské pece a jeden hámor. Dnes sa na ich mieste nachádza murovaný objekt huty na tavenia striebra, ako jediný murovaný objekt, ktorý sa zachoval podľa plánu J. B. Menigilla z roku 1760.
   
    Nižná Slaná, banícky krámik   Celkový pohľad na SIDERIT,s.r.o.,Nižná Slaná        
Štítnik, Kunová Teplica, Ochtiná, Roštár, Slavošovce  

Údolie Štítnika sa pokladá za jednu z kolísok baníctva a železiarskej výroby v Uhorsku. Prvá písomná zmienka o ťažbe a spracovaní rúd pochádza z roku 1243. Už v 14. Storočí bol Štítnik významným mestom s baníckymi privilégiami, ktoré mu udelil kráľ Karol Róbert v roku 1328. Surovinovou základňou pre rozvoj baníctva a železiarstva boli ložiská železných rúd limonitu a sideritu v banských poliach v okolí Hankovej, Brdárky a hrádku. Najvýznamnejšie boli ložiská v Dolnom a Hornom Hrádku, ktoré už od 12. Storočia zásobovali rudou 22 slovenských pecí a hámrov. 
V roku 1344 sa tu ako prvá v Uhorsku použila vodná sila na pohon dúchadiel v slovenských peciach a kladív na vykovanie železa. Vyrábali sa tu hlavne osobné zbrane, výroba ktorých sa rozvinula v 16. A 17. Storočí počas tureckých vpádov.

Do konca 18. Storočia sa údaje o ťažbe rúd nezachovali. V roku 1835 bola v Štítniku založená spoločnosť Concordia, ktorá zvýšila ťažbu rúd na ložiskách Dolného a Horného Hrádku, zlikvidovala slovenské pece a na  výrobu železa ich nahradila vysokými pecami.

Štítnik, gotický evanjelický kostolV interiéri nástenná maľba sv. Barbory

V roku 1841 postavila v Štítniku Fesmuthskú, v roku 1843 v doline Újremény druhú vysokú pec, v ktorých sa tavili sideritové rudy z ložísk v Rožňavskom Bystrom a Hrádku. Vyťažené rudy z ložísk na Hrádku sa dopravovali do vysokých pecí v Štítniku lanovou dráhou, dlhou 5,8 km a postavenou v roku 1902, až do likvidácie ložiska v roku 1968.

Kunová Teplica, pôvodne banícka osada, sa po výstavbe štyroch slovenských pecí a troch hámrov v roku 1804, stala osadou hámorníckou. V roku 1843 tu Štítnická konkordia postavila vysokú pec, v ktorej sa tavili železné rudy z Hrádku.

Ochtiná sa ako banícka obec spomína v roku 1318 a už v prvej polovici 13. Storočia sa tu nachádzali slovenské pece a hámre. V roku 1694 boli baníci z Ochtinej organizovaní v Bratstve a zostavili tzv. Ochtinský banícky poriadok. Okrem železných rúd sa v banských poliach v Ochtinej od konca 19. Storočia do roku 1964 ťažil aj magnezit.

Slavošovce, pôvodne banícka obec, sa po prvý raz spomína v roku 1318, V roku 1634 tu bola v prevádzke slovenská pec a hámor. V roku 1825 bola na ich mieste postavená vysoká pec, ktorá bola v prevádzke do roku 1861.

Jelšava, Lubeník, Revúca, Licince
Baníctvo a následná železiarska výroba v muránskej doline má svoje počiatky v 13. Storočí. Ako prvá banícka pamiatka sa v listine z roku 1243 spomína Jelšava, z ktorej vyplýva, že pri starom hrade zbúranom v roku 1291 sa nachádza Detrichov hámor (Ferricudina Detrici), čo je prvá zmienka o železiarskej výrobe v Uhorsku. V roku 1328 získala Jelšava mestské práva a stala sa baníckym mestom. V roku 1573 sa v urbári hradu Muráň evidovalo, že tu pracovali 4 hámre a 5 hút, v ktorých sa spracovávala medená a železná ruda z rudných ložísk na Hrádku a pri obci rákoš. Baníctvo rúd a železiarska výroba sa tu rôznou intenzitou vykonávala do 18. Storočia, kedy boli ešte v prevádzke dve slovenské pece a jeden hámor. Mestu Jelšava patrili aj banské polia a dve slovenské pece s hámrami v Licinciach a dve slovenské pece s hámrami v Lubeníku. Od roku 1846 do roku 1929 bola v prevádzke vysoká pec v Chyžnej Vode pri Lubeníku, ktorú postavil J. Heinzelmann. Tu sa spracovávali železné rudy z banských polí v Železníku a z Rákošskej bane, ktoré sa do železiarne dopravovali lanovou dráhou postavenou v roku 1895 o dĺžke 6,3 km. Od roku 1870 sa začala v Jelšave ťažba magnezitu a v roku 1895 bola na mieste starých slovenských pecí postavená prvá šachtová pec, ktorej sa vypaľoval magnezit z ložísk na Dúbrave a v Ochtinej. V roku 1923 bolo v Jelšave postavených 8 šachtových pecí, ktoré sa stali základom rozvoja magnezitového priemyslu v Gemeri.

O baníckej obci Lubeník je prvá písomná zmienka z roku 1572, v ktorej sa uvádza, že tu boli v prevádzke 2 slovenské pece a 2 hámre, v ktorých sa tavili železné rudy z ložiska Studená. V roku 1903 sa tu začala ťažba magnezitu, a v roku 1907 sa na mieste slovenských pecí postavili 2 dvojité pece na pálenie magnezitu, ktoré boli základom výstavby závodu v roku 1956.

Banícka obec Revúca sa po prvý raz písomne spomína v listine z roku 1357 a v roku 1618 dostala mestské výsady. Baníctvo a železiarska výroba sa tu rozvíjala od 14. Storočia, pričom v roku 1557 pracovalo v Revúcej 5 slovenských pecí a 7 hámrov. Koncom 16. Storočia sa stala najväčším výrobcom železa v Muránskej Doline. V roku 1585 bola na hrade Muráň napísaná zmluva Artikuly šteliarov muránskeho údolia, ktorá po prvýkrát v Uhorsku usporiadala vzájomné vzťahy medzi majiteľmi baní a majiteľmi pecí a hámrov. Začiatkom 19. Storočia sa mesto stalo podnikateľom v železiarstve a v roku 1807 bolo zakladateľom spoločnosti Železná kompánia, ktorá vlastnila 1 vysokú pec, 3 hámre a bane na Železníku. V roku 1808 sa spoločnosť rozšírila a bola založená Muránska únia – prvá účastinná spoločnosť v Uhorsku podnikajúca v železiarstve. Spoločnosť vlastnila 3 vysoké pece v revúcej, 19 slovenských pecí a 15 hámrov v okolí obcí Muráň, Muránska Huta a Mokrá Lúka.

Revúca     Radnica_Jelšava
    Jelšava, radnica          
                             
Revúca,správa závodu SMZ Lubeník,a.s.                                
Železník, Sirk, Červeňany, Rákoš
Dejiny baníctva a tavenia kovov v tejto lokalite majú veľmi staré korene, o čom svedčí nález taviacich pecí pochádzajúcich z doby rímskej, ktoré boli objavené pri výstavbe závodu na ložisku Rákoš. Prvá písomná zmienka o ložiskách železných rúd limonitu a sideritu na ložisku Železník a Rákoš pochádza z roku 1435,pričomvyťažené rudy sa tavili v slovenských peciach v údolí vodného toku Muránka. Súpisy prevedené v rokoch 1570-1573 uvádzajú v Rákoši 1 pec, v Nandráži 2 pece, v Kameňanoch 4 a v Ratkovej 11 pecí a 6 hámrov. V roku 1803 sa začala na ložisku Rákoš raziť dedičná štôlňa Ladislav, v roku 1687 štôlňa Jozef a v roku 1891 sa tu uskutočnil 217,6 m hlboký prieskumný vrt, ako prvý hĺbkový vrt na preskúmanie ložiska v Uhorsku. Na základe jeho pozitívnych výsledkov sa tu v rokoch 1896-1899 vyhĺbila 309 metrov hlboká šachta, vybudoval moderný banský závod a vyťažená ruda sa do úpravní v Sirku dopravovala úzkokoľajovou železnicou dlhou 4 km. V roku 1963 bolo ložisko pre nezvládnuteľný príval vôd opustené.

Ťažba veľkej šošovky limonitovej rudy v Železníku bola spočiatku povrchová, a po roku 1852 sa začala prevádzať hlbinným spôsobom 3 šachtami a 9 štôlňami. V roku 1855 sa začala raziť dedičná štôlňa Ladislav, ktorá podfárala všetky dovtedy vyrazené banské diela a pred jej ústím sa vybudovali pražiace pece. V roku 1891 sa začalo s razením Hornosirkovskej štôlne a postavilo sa tu 40 pražiacich pecí. V roku 1884 postavili zo Železníka do Likiera lanovú dráhu o dĺžke 13,9 km a v roku 1902 lanovú dráhu do Tisovca o dĺžke 15,2 km, ktorými sa dopravovali vyťažené rudy do vysokých pecí. Pre vyčerpanosť zásob bola ťažba železnej rudy na Ložisku Železník v roku 1966 ukončená. Predpokladá sa, že na tomto ložisku sa vyťažilo asi 40 miliónov ton vysoko kvalitnej limonitovej rudy.

Medzi Železníkom a baňou Rákoš bola na mieste starých slovenských pecí a hámrov postavená v roku 1871 vysoká pec, v rokoch 1874-1875 menšia pec pre zlievarenské účely a jedna kuplová pec. Tu sa tavili vyťažené železné rudy zo Železníka a z bane Rákoš. Táto vysoká pec ukončila svoju činnosť v roku 1903 a dnes je logom Slovenskej železnej cesty.

Železník, dedičná štôlňa Ladislav         Železník, plastika baníka od G. Eiseleho      
Červeňany, vysoká pec – logo Slovenskej železnej cesty         Sirk, banícka kolónia Ladislav      
Tisovec, Hačava, Burda, Ploské, Mútnik, Hnúšťa-Likier
Tradície baníctva a železiarstva v Tisovci siahajú do doby bronzovej. Prvá písomná zmienka je však o ňom až z roku 1334, kde sa uvádza, že to bola osada s rozvinutým baníctvom. Železná ruda siderit a magnetit sa ťažila v banských poliach s názvom Magnetový vrch a podľa údajov sa tavila v slovenských peciach a hute, v ktorej sa do roku 1611 tavili olovené rudy dobývané v doline Kýzová. V banských poliach Korimovo a Dúhová sa popri olove ťažili aj strieborné rudy. V roku 1695 sa tu postavila ďalšia slovenská pec s hámrom na spracovanie železnej rudy. V roku 1783 bola v Tisovci postavená prvá vysoká pec so skujňovacím hámrom. V rokoch 1852-1855 tu na mieste starej pece postavili novú, vtedy najvýkonnejšiu vysokú pec v Uhorsku. V roku 1902 tu boli postavené dve lanové dráhy. Jedna na dopravu železnej rudy z ložiska Železník o dĺžke 15,2 km a druhá na trse Tisovec – Grilka na dopravu vápenca do vysokej pece o dĺžke 2,2 km. V roku 1953 tu postavili tenkostennú vysokú pec, z ktorej bola ohňom zapálená prvá vysoká pec vo Východoslovenských železiarňach v Košiciach a vtom istom roku bola v Tisovci a v Gemeri výroba železa ukončená.
Obec Hačava je písomne dokladovaná od roku 1412, pri výstavbe železničnej trate Jesenské – Tisovec v rokoch 1870-1872 bol objavený magnezit, ktorý sa začal ťažiť v roku 4883 v Ratkovej a Burde. V tom roku sa vybudovala v Hačave úpravňa magnezitu a v roku 1919 rotačná pec a lanová dráha z Burdy na dopravu magnezitu. V roku 1909 sa začal v rotačnej peci v Mútniku páliť magnezit a v roku 1924 sa začala ťažba magnezitu aj na ložisku Ploské.
Hnúšťa a Likier sú známe svojou železiarskou tradíciou. Po roku 1802 bola v Hnúšti postavená vysoká pec a 2 hámre na spracovanie medenej rudy a v roku 1830 postavená vysoká pec na tavenie železných rúd z ložísk Železník a Rákoš. Koncom 19. Storočia tu pracovala úpravňa magnezitu a mlyny na mastenec. V roku 1884 bola v Likieri postavená prvá koksová vysoká pec na Slovensku.
 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

All internet will be CRASHED with XEvil!?

(MashaRix, 12. 12. 2017 22:00)

This message is posted here using XRumer + XEvil 4.0

XEvil 4.0 is a revolutionary application that can bypass any anti-botnet CAPTCHA's.
Captcha Recognition Google (ReCaptcha-1, ReCaptcha-2), Facebook, BING, Hotmail, Yahoo,
Yandex, VKontakte, Captcha Com - and over 8.4 million other types!

You read this - it means it works! ;)
Details on the official website of XEvil.Net, there is a free demo version.

Check YouTube video "XEvil ReCaptcha2"